Jáchymov je performatívna myšlienková mapa rodinných spomienok, udalostí a túžby Márie Piatrikovej lepšie poznať osobu svojho starého otca.

 

Jáchymov je české kúpeľné mesto v okrese Karlove Vary. Je miestom pracovných táborov socialistického režimu, kde ako baník v uránových baniach a ako údržbár elektriky odpykával svoj dvanásťročný trest autorkin starý otec - Gašpar Fronc. Strávil svoj najproduktívnejší vek (28.-38. rok života) ako politický väzeň. Aj po prepustení z väzenia bol naďalej perzekvovaný napríklad tým, že ho nepripustili k záverečným skúškam vysokej školy a takmer celý život vykonával odbornú prácu elektrického inžiniera s platom človeka bez vzdelania. Napriek mnohým životným krivdám sa nenechal zlomiť a nerezignoval. Stal sa odolnejší, odvážnejší a odhodlanejší. 

​

Zámerom projektu je umelecko-reflektívne skúmanie v podobe autorskej inscenácie o osobnosti autorkinho starého otca Gašpara Fronca, jeho utrpenia a neprávosti spôsobenej dlhoročným útlakom socialistického režimu, o tom, ako tieto udalosti ovplyvnili jeho zmýšľanie, odolnosť a život jeho rodiny. Inšpiráciou pre projekt je príbeh jeho nepoddajnosti totalite, protištátna činnosť v boji za slobodu, dvanásťročný trest politického väzňa v pracovnom tábore v uránových baniach a autorkina návšteva v Jáchymove. Príbeh Gašpara Fronca je jeden z desiatok tisíc príbehov politických väzňov jáchymovských táborov. Cieľom je vytvoriť umeleckú podobu reflektovania rodinnej identity, oživovanie pamäte jednotlivca, rodiny, slovenského a českého národa, kladenie si otázok o slobode, rôznych formách neslobody, násilia a nenávisti. Budeme niekedy schopní poučiť sa z chýb minulosti a neopakovať ich? 

 

Životy našich predkov nás formujú. Sú našou pamäťou, z ktorej môžeme čerpať, aj keď sa k nej niekedy ťažko dostávame. 

 

"Dedko zomrel, keď som mala jeden rok. Z vlastných spomienok si ho nepamätám. Poznám ho iba z rozprávania mojich rodičov, starkej, strýkov, tety a najstaršej sestry. Hoci som niektoré príbehy viackrát počula, rýchlo zabúdam. Nie sú mojimi vlastnými spomienkami na zažité udalosti. Týmto projektom sa chcem vybrať na cestu do pamäte a dať informáciám nové miesta."

ô

"Mám jednu fotografiu, kde ako dvojročná stojím pri stolíku s fotografiou zosnulého dedka. Ruku mám opretú o bok presne tak, ako zvykol mávať on - opretú chrbtom dlane a s prstami smerujúcimi von, pretože v nich zvykol držať cigaretu. Táto podobnosť s ním, ktorú dokážem vnímať na základe fotografie, ma k nemu viaže osobitým spôsobom." 

 

Dedkov príbeh ovplyvnil život a prežívanie Máriinej rodiny. Dlhé roky aj po jeho smrti tieto udalosti tvoria ich identitu. Pred siedmimi rokmi sa Mária zúčastnila organizovaného zájazdu po českých socialistických pracovných táboroch. Spolu s ňou ho absolvovali aj jej otec, strýko, brat a bratranec. Okrem konkrétnych miest, historických výkladov a príbehov žijúcich bývalých politických väzňov, mohla Mária dedkovu prítomnosť vnímať aj v podobnosti svojich blízkych. Niekde medzi nimi bol prítomný aj on. 

​

​

​

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.